LYŽIARSKY VÝCVIK ŽIAKOV ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske a Veľké Uherce
SNEŽIENKY A MACHRI
Stalo sa vám, že ste pozerali film a zaujal vás natoľko, že ste chceli byť jeho súčasťou? Mne už viackrát, no hlavne pri filme Snežienky a machri. Zažiť takú atmosféru s kamarátmi bol vždy môj sen. Zatvorila som oči a snívala, že raz niečo také zažijem.
Bolo februárové pondelkové ráno. Po snehu ani stopy, no na mňa čakal neopakovateľný týždeň – lyžiarsky výcvik na Martinských holiach. Odprevádzali ma rodičia a samozrejme - spoločnosť mi robili veľký kufor, lyže a lyžiarky. Pred školou už stál veľký autobus. Pán šofér a rodičia naložili všetky tie ťažké kufre a lyžiarsku výstroj. Zakývala som mamine a ocinovi, ako každý jeden z nás. Práve vtedy sa to všetko začalo. Mala som pocit, že snívam svoj sen. Po dlhej, no zábavnej ceste sme dorazili na miesto. Všetci sme sa pozerali s otvorenými ústami, či sme naozaj na správnom mieste. Vôbec to nepripomínalo zasneženú krajinu. Pani učiteľky nás upokojovali, že sme síce v Martine, ale ešte nás čaká cesta priamo na hole. Kvôli neprístupnému terénu nás porozvážali autami pred hotel. Sranda bola, že sme si všetci mysleli, že auto má reťaze, no opak bol pravdou. Ale zvládli sme to. Po náročnej ceste sme dorazili až k hotelu, kde sme sa ubytovali. O izbu, ktorá bola skoro na najvyššom poschodí, som sa delila s kamarátkou. S kuframi nám pomohli kamaráti, lebo v horskom hoteli výťah nebol. No ten úžasný výhľad z balkóna stál za to. Zasnežené Martinské hole priamo pred nami – niečo parádne. Po obede a zabývaní prišla pre mňa šokujúca správa – ideme sa lyžovať. Už? – v duchu som predýchavala. Rýchlo sme sa poobliekali, zobrali svoje lyže s lyžiarkami a hor sa na kopec. Cesta na svah sa mi zdala ako celá večnosť, no predsa sa raz skončila. Učiteľky nás rozdelili do dvoch skupín. Ja som bola samozrejme v tej začiatočníckej. A tu nastal môj veľký problém: Zapnúť si lyžiarky do lyží. S pomocou kamaráta som to zvládla. Tento prvý deň bol pre mňa naozaj „hrôza“. Každú minútu som bola na zemi a to ma odrádzalo od toho, aby ma lyžovanie bavilo. Po dvoch hodinách strávených na svahu som si vydýchla. Dostali sme sa späť do hotela, zaniesli lyže do lyžiarne. Bola som neuveriteľne unavená. Prvá noc bola divná, nevedela som zaspať. Na druhé ráno, hneď po raňajkách sme sa vybrali na svah. Lyžiarky zapnúť mi už problém nerobilo, ale niečo pre mňa nové – oblúky. Vedela som len do jednej strany, no neskôr ma pani učiteľky naučili aj do druhej. Samozrejme, ani tentokrát som nemohla vynechať pád. Doplatilo na to ľavé koleno. Myslela som, že na lyže sa už nepostavím. Ošetriť mi ho musela pani zdravotníčka. „Ja som ale nemehlo!“ – behalo mi stále hlavou. No aj napriek mojim pádom a boľavému kolenu som si tento deň užívala. „Snáď nie som padavka,“ stále som si opakovala, že ďalšie dni už musia byť len lepšie. Nevzdávala som sa. Moje predstavy sa vyplnili. Vďaka trpezlivosti a obetavosti pani učiteliek som si konečne začala užívať zasnežený svah, vlek a sedačkovú lanovku. Je to paráda! Deň ubiehal ako voda a všetci sme sa tešili aj na večerný program. Vždy nám bolo veselo. A ako sa hovorí, na koniec to najlepšie, aj teraz to tak bolo. Lyžovačka v piatok bola zo všetkých najlepšia. Tie pokroky v lyžovaní videli všetci z nás. Vychutnávala som si každý moment, ako aj preteky v slalome. Slzy sa mi tlačili do očí, keď som si pomyslela, že tento lyžiarsky sa končí.
Áno, skončil sa, ale spomienky mi zostanú navždy. Ozaj, viete si predstaviť našu lyžiarsku zostavu po 25 rokoch? To by bolo úžasné, budem o tom snívať ďalej 
.
P.S. : Ďakujem, všetkým pani učiteľkám, kamarátom za najlepší týždeň.
Vanesa Porubská, 7. B, ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske
Od 10. 2. do 15. 2. 2014 som bola na lyžiarskom výcviku na Martinských holiach. Nebolo nás veľa, preto sme sa lyžiarskeho zúčastnili aj so ZŠ Veľké Uherce. Počasie nám celkom prialo a privítalo nás zasneženými horami. Hneď v pondelok, keď sme tam prišli, sme sa vybrali po obede na okraj svahu a niektorí sa učili lyžovať, prvýkrát sme stáli na lyžiach Večer si pre nás učitelia pripravili program, bola to prezentácia o pravidlách bezpečného lyžovania. . Na besedu k nám prišiel i horský vodca František Čoba. V utorok doobeda sme ešte trénovali lyžovanie na okraji svahu, no po obede už niektorí išli na vlek. V stredu sme sa už lyžovali všetci na vleku. Najskôr sme lyžovali rozdelení do troch družstiev, ale viezli sme sa už aj sedačkovou lanovkou. Celý deň padal mokrý sneh, bola aj hustá hmla. Vo štvrtok bol krásny slnečný deň a lyžovalo sa úžasne. Čo sa týka večerného programu raz sme ho pripravili my, raz žiaci z Veľkých Uheriec a prekvapili nás aj učitelia. V piatok sme sa lyžovali poslednýkrát a všetkým to už išlo veľmi dobre. Po obede sme mali aj preteky v slalome. Večerný program bol valentínsky, učitelia si pre nás pripravili rôzne súťaže a na záver sme si aj zatancovali. Bol to najlepší večer z celého týždňa. Všetci sme sa tešili domov, ale zároveň nám bolo aj smutno, že už odchádzame. V sobotu doobeda sme sa pobalili a mali sme vyhodnotenie piatkových pretekov v slalome. Okolo pol jednej sme odchádzali z hotela domov. Bol to super týždeň, oddýchli sme si od školy, i keď sme boli zo začiatku unavení z lyžovania. Naučila som sa lyžovať a za to sa chcem poďakovať pani zástupkyni Šimkovej a pani učiteľkám Hudečekovej a Ďurinovej.
Kristína Červená, 7. A, ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske
Na lyžiarsky výcvik som sa tešila už od piatej triedy, ale tento rok už ako siedmačka ešte viac. Bývali sme v peknom hoteli blízko vlekov. Dostať sa tam hore bolo síce ťažšie, ale nakoniec to stálo za to. Z hotela sme mali úžasný výhľad na celý Martin a zasnežené okolie. Bolo tam veľa snehu a skoro každý deň ho tam bolo viac a viac. Veľmi veľa sme sa nasmiali, našli sme si nových kamarátov a na tento lyžiarsky budeme všetci ešte určite dlho spomínať.
Nina Šujanová, 7. A, ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske
Na lyžiarsky výcvik som sa tešila už od programu v kultúrnom dome k 50. výročiu školy, kde ôsmaci mali to číslo s lyžami. Keď sa začal vybavovať ten náš lyžiarsky, začala som byť nedočkavá a deň predtým som sa aj trochu bála. Izby aj hotel sa mi veľmi páčili a bolo super byť na izbe s Anetou, Nikou a Riou. Škoda, že nebola izba pre šiestich, mohli sme byť všetky baby na izbe. Moc mi tam nechutilo jedlo, ale som preto rada, lebo som aj vďaka lyžovaniu schudla tri kilá. S babami bola na izbe stále zábava. Super boli aj "tanky" s Nikou na svahu, tak sme si nazvali pády, keď sme boli často na zemi. V piatok som sa rozhodla, že predám snowboard a celú výbavu (okrem prilby) a začnem sa lyžovať. Som rada, že som sa mohla lyžiarskeho výcviku zúčastniť. Naučila som sa lyžovať, upevnila kamarátstva so spolužiačkami a dozvedela som sa kopu nových vecí. Ak by na budúci rok boli náhodou voľné miesta, počula som, že niektorí by išli znova, aj ja by som sa tiež rada pripojila.
Aneta Matušková, 7. A, ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske
Som rád, že som mohol byť na tom najlepšom lyžiarskom, aký len mohol byť. Najviac sa mi páčil ten výhľad na Martin. Potom sa mi veľmi páčilo lyžovanie. Veľmi som sa potešil, že som si zas obnovil lyžiarske schopnosti a že vyučujúce mali so mnou trpezlivosť a nervy. Najlepšie bolo v piatok to tancovanie. Chudák Denis, večer keď spal, sme mu dali pastu. Bol to ten najlepší lyžiarsky. Išiel by som ešte raz.
Filip Kulifay, 7. A, ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske
Bol pondelok 10. 1. a všetci sme vedeli, že dnes ideme na lyžiarsky výcvik. Spolu s nami idú aj žiaci z Veľkých Uheriec. O 7:45 hod. sme mali čakať pri druhej budove pri garážach. Neskôr o 8:00 hod. po nás prišiel autobus, aby nás zaviezol do Martina. Keď sme všetku batožinu a lyže poukladali do autobusa, tak sme vyrazili do Veľkých Uheriec. Tam sme zastavili pri škole a ponakladali zase ch veci. Lenže kufre autobusa boli plné, tak sme museli nejakú batožinu dať aj do autobusa. V autobuse sme sa rozprávali a tešili na hotel a lyžovanie. Neskôr nás prekvapilo, prečo sme zostali stáť v Martine pod Martinskými hoľami na parkovisku. Ale potom sme sa dozvedeli, že po nás prídu mikrobusy, lebo veľký autobus by hore nevyšiel. Museli sme preložiť batožinu z autobusu do mikrobusu. Spravili sme to rýchlo . Prišli pre nás štyri autá. Všetci sme sa zmestili. Na ceste sa veľmi šmýkalo, preto sme často zastavovali, ale nám to nevadilo, lebo sme vedeli, že na hotel určite dorazíme. Keď sme už prišli k recepcii, dostali sme vlastné karty od izieb. Lebo bez kariet by sme sa nedostali nikam. Keď sme sa stihli ubytovať, naobedovali sme sa. Poobede sme sa vybalili a obliekli na svah. Po vylezení na kopec nás rozdelili do dvoch skupín . Prví – tí, čo vedia lyžovať, druhí – tí, čo nevedia lyžovať. Boli sme na takom nenáročnom svahu. Prvý deň sme sa naučili základy. Večer po spoznávaní sa so snehom a s lyžovaním, sme si všetci sadli do spoločenskej miestnosti, kde sme sa mali zoznamovaciu hru. Bolo to fajn, lebo sme si našli nových kamarátov z Veľkých Uheriec. Na ďalší deň sme sa naraňajkovali a o 8:30 sme vyrazili na svah, aby sme sa niečo naučili. Lyžovali sme do 11:30 hod., aby sme stihli obed. Lyžovali sme doobeda aj poobede každý deň. Večer sme mali diskotéku. V stredu sme lyžovali len doobeda, lebo bol oddychový deň. Poobede sme pozerali film, večer sme zase robili program my, čiže škola Rudolfa Jašíka. Každá izba pripravila 1,2,3 súťaže. A v štvrtok zase Veľké Uherce. Potom prišiel piatok 14. 2. Tohto dátumu sme sa báli už od začiatku lyžiarskeho výcviku J V tento deň sa konali aj preteky v slalome, ktoré sme si užili. Cez deň i večer sme mali možnosť posielať valentínsku poštu. Večer prišiel zábavný program. Všetky súťaže boli super. Karty, obúvanie stoličky, dať najviac vecí na seba, spraviť dlhú čiaru zo svojich vecí, udržať dievča na rukách, hrýzť jablko v pároch, tancovanie, volenka. Bol to super večer. Rýchlo sme zaspali z toho šantenia na parkete a pretekov. Ráno sme sa zobudili trochu smutní, lebo sme vedeli, že po tomto super týždni musíme isť domov. Zviazali sme si lyže, spravili poriadok v lyžiarni, zbalili sa a potom sme boli v spoločenskej miestnosti. Tam sa vyhodnotili preteky. Neskôr sme všetci zišli na recepciu s kuframi a začali sme nakladať batožiny i lyže do áut. Tie nás odviezli do Martina, kde sme prestúpili do nášho autobusu. Čakali nás záverečné zastávky vo Veľkých Uherciach a v Partizánskom. Tu na nás čakali rodičia, kamaráti, súrodenci. V sobotu 15.2 som už o 16:30 hod. bola doma.
Terézia Miškeová, 7. C, ZŠ Rudolfa Jašíka Partizánske
FOTOGALÉRIU najdete na www.picasaweb.google.com/hudecekova
.jpg)